Jana Faus

  • je diplomovaná sociologička (univerzity v Mannheime a Utrechte);
  • od roku 2012 vedie spoločnosť pre výskum verejnej mienky a poradenstvo pôsobiacu v Nemecku, Austrálii a Singapure;
  • je autorkou mnohých publikácií na spoločenské témy a prednáša o otázkach nerovnosti, demokracie, populizmu a volebného správania;
  • na dobrovoľníckej báze je predsedníčkou spolku „Artikel 1 – Iniciatíva za ľudskú dôstojnosť“ podporujúceho trvácny silný dialóg v záujme demokracie a ochrany ľudskej dôstojnosti;
  • v rámci práce pre Artikel 1 cestuje po Nemecku a organizuje a moderuje tzv. demokratické stoly (DemokraTische), ktoré umožňujú ľuďom s rôznymi názormi nadviazať rozhovor a diskutovať o nemeckej spoločnosti;
  • moderuje podujatia na témy demokracie a populizmu a vydáva návody, ako môžeme ako občania získať späť schopnosť konštruktívne sa hádať.
Pozrieť rozhovor

Na ceste za strateným spoločenským dialógom

Rastúca politická polarizácia spoločnosti je problém, ktorý by sme nemali zametať pod koberec a čakať, že sa vyrieši sám od seba. Musíme sa mu postaviť čelom. Aby sme ho ale riešili efektívne, je treba prejsť od povrchu, teda od tém, ktoré nás rozdeľujú, k hlbším príčinám. Štúdia, ktorú sme vypracovali pre Friedrich Ebert Stiftung s názvom „Hľadanie strateného dialógu - Zistenia kvalitatívnej štúdie o fragmentovanej nemeckej spoločnosti“ konštatuje dva korene alebo oblasti, z ktorých polarizácia spoločnosti vyrastá: konštrukciu vlastnej identity a hodnotové nastavenia ľudí.

V štúdii sme sa pozreli na to, ako sa vytvára, z čoho sa skladá identita, čo môžu byť nosiče identity. Môžu to byť veľmi rozdielne kritériá: vek, pohlavie, ekonomický status, vierovyznanie, tradícia, kultúra, v ktorých možno o identite rozmýšľať. Identita sa skladá ako mozaika z rozdielnych kritérií a určuje, ako vidíme svet okolo nás. Zisťovali sme, z čoho pozostáva identita troch rozdielnych názorových skupín – ľudí otvorených svetu, skupiny orientovanej národne a napokon občianskeho stredu. Je vcelku napínavé sledovať, aké sú medzi týmito skupinami spoločné znaky a rozdiely. Čo sa týka spoločných znakov, z pohľadu geografie je najdôležitejším identitotvorným prvkom bezprostredné susedstvo, okolie, to znamená, s kým hovorím, s kým sa stretávam. To je prirodzene súčasť našej identity, ktorú majú všetky tri skupiny spoločné. Ale pri skupine otvorenej svetu a skupine pohyblivého stredu sa k tejto geografickej vrstve identity pridáva ešte jedna úroveň. Identifikujú sa, niekedy viac niekedy menej, aj s Európou a v istom zmysle aj so svetovým spoločenstvom, čo pri národne orientovaných odpadáva. U týchto končí geografické zameranie na hranici Nemecka. A čo je podstatné, toto platí geograficky, ale aj v politickom zmysle. Druhá zásadná kategória je hodnotová orientácia. V pluralistickej spoločnosti, v ktorej žijeme, už z definície vychádza, že sú tu zastúpené rôzne hodnotové orientácie. Je to normálne a zmysluplné, ale stáva sa to náročným vtedy, keď hovoríme o jednej hodnote, ale rozumieme pod ňou rôzne veci. Existujú hodnoty, ktoré sú zdieľané všetkými tromi skupinami – rodina, priatelia, rešpekt, tolerancia, sloboda alebo bezpečnosť. Avšak nerozumejú pod nimi rovnaké veci, čo výrazne komplikuje dialóg. Asi najlepšie to demonštruje hodnota tolerancie. Kým pre ľudí otvorených svetu a pre tzv. pohyblivý stred je úplne jasné, že tolerancia znamená, že musím akceptovať rozdielnych ľudí s rozdielnymi názormi a prístupmi k životu, vierovyznaniami, pre národne orientovaných ľudí znamená tolerancia vlastne nárok „buďte voči mne tolerantní a akceptujte moju intoleranciu“. Toto poukazuje na to, že vlastne spolu nehovoríme na jednej diskusnej úrovni.

Naučiť sa počúvať protichodný názor

Keďže medzi ľuďmi otvorenými svetu a národne orientovanými narastá názorová priepasť, prináleží kľúčový význam, ak hovoríme o potrebe nachádzania spoločného dialógu, takzvanému stredu spoločnosti. Kým skupina národne orientovaných a svetu otvorených ľudí tvorí zhodne zhruba štvrtinu spoločnosti, o širokom strede možno hovoriť ako o naozaj širokom. Tvorí ho polovica spoločnosti. Je to veľká skupina, ktorá stojí v priestore takpovediac medzi stoličkami a čo je podstatné, je z dnešného politického diskurzu unavená, rezignovaná, má pocit: „Stojím tu a okolo mňa sa svet zbláznil a explodoval“. Táto skupina nemá záujem stáť v tejto okrikujúcej sa vrave v strede s takpovediac s pokojnou, chladnou hlavou. Toto je dnešný, nepriaznivý stav, ale nie je bezvýchodiskový. Našou spoločnou úlohou je vytvoriť takú spoločenskú klímu dialógu, v ktorej budú mať ľudia vôľu sa na dialógu aktívne podieľať. Požadovať po ľuďoch takúto vôľu a ochotu je možné za predpokladu adekvátnej politickej komunikácie aj mediálneho spravodajstva. Toto je však napríklad v dnešnom Nemecku problém, kde sú už dlhú dobu malé, okrajové skupiny mediálne vyzdvihované v takej miere, že vznikol dojem naozaj ostro rozdelenej spoločnosti, kde sa rôzne názorové prúdy rútia proti sebe. Čo ale v skutočnosti nie je pravda. Ak si pripomenieme napríklad rok 2015, kedy bolo v médiách výrazne nadreprezentované hnute Pegida, musel u väčšiny vzniknúť dojem, že to nie je malá skupina hlasných krikľúňov, ale dokonca až väčšina spoločnosti. Rovnako dnes, v aktuálnej koronakríze, vidíme ako sú výrazne prezentované napríklad protesty proti hygienickým pravidlám. Týmto spôsobom je verejnosti sugerované, že ako spoločnosť smerujeme k zrážke a nedokážeme spolu vyjsť. Čo ale v Nemecku nie je pravda. Existujú témy, pri ktorých panuje zhoda širokej spoločenskej väčšiny, či už hovoríme o práve na uzavretie manželstva pre všetkých, zrovnoprávnení žien a mužov a iných témach, tu nachádzame v Nemecku súhlas viac ako 80 % spoločnosti. Je dobré, že stále disponujeme širokým politickým stredom, ktorý je pripravený počúvať argumenty, ale ktorý sa z aktuálneho dialógu stiahol.

Predpokladom na hľadanie prienikov pre vecnú diskusiu je však vytvorenie spoločnej bázy, východiska pre dialóg, či prinajmenšom otvorenosti a pripravenosti počúvať rozdielne názory, ako je ten môj. V tomto kontexte sa ukazuje ako dôležitý faktor naše vnímanie konceptu slobody prejavu, ktoré by malo byť podrobené kritickej reflexii. Ak sú prekročené hranice, potrebujeme jasné, zrozumiteľné, neodvratné sankcie. Avšak v rámci demokratického diskurzu musíme akceptovať iné pozície a názory. Musíme sa naučiť pokojne diskutovať o veciach, ktoré sa nám nepáčia, ale ktoré sa pohybujú v tomto demokratickom rámci. Musíme argumentovať a oponovať, ale nemôžeme sa sústavne urážať a byť hulvátski. Žiaľ dnes sme svedkami akejsi špirály rozhorčenia, ktorú je nevyhnutne potrebné oslabovať. Dôležitú úlohu tu majú okrem verejných aj komerční aktéri, pričom treba uznať, že v ostatnej dobe túto rolu mnohí výraznejšie napĺňajú, sami sa vnímajú ako hráči tohto trhu a ako aktéri, ktorí majú čo povedať, či už ako príklad uvedieme kampaň Nike s futbalovou hviezdou Kaepernickom. I keď v týchto prípadoch prirodzene ide aj o komerčný záujem, treba zdôrazniť, že takéto kampane fungujú len preto, lebo väčšina spoločnosti zdieľa pozíciu a názor, prezentovaný v danej kampani. A to je dobré, pretože to zviditeľňuje túto pozíciu a dáva jasné posolstvo: „Hej, nie sme ten unavený stred, ktorý nemá čo povedať, nie sme v menšine, ale naopak, sme väčšina. Nie sme vždy hlasní, ale budeme hlasnejší“.

„Národný deň demokracie“

Vytvorenie predpokladov pre dialóg nemôže mať formu abstraktných ideí, ale konkrétnu, uchopiteľnú podobu. Jednou z možností sú takzvané „Demokratické stoly“, ktoré občianske združenie „Článok 1“ organizuje v mestách a obciach Nemecka, kde ľudí aj rôznych názorov vťahuje do vzájomnej diskusie. V rámci týchto podujatí, ale aj v iných výskumoch sa ukazuje, že ľudia po absolvovaní takto pripravenej diskusie prichádzajú a hovoria: „Ďakujeme, že sme mali tú možnosť, že ste vytvorili rámec, spätne by som to urobil aj bezplatne, niečo mi o dalo.“ Treba zdôrazniť, že ide aj o ľudí s diametrálne odlišnými názormi, ktorí nikdy spolu nechceli hovoriť - národne orientovaní ľudia so „slniečkarmi“ zhodne kategoricky vylučovali vzájomnú diskusiu. Prostredníctvom nášho výskumu boli „donútení“ k tomu, že si vzájomne vymieňali názory. Výsledok hovorí o tom, že sa na konci diskusie sa po prvý raz počúvali, neskákali si do reči, vytvorili si sčasti pochopenie pre názor toho druhého a niektorí skutočne svoj postoj premysleli a v tom alebo inom svoj názor zmenili. A to je vynikajúce zistenie. Ak to ale funguje v malom, prečo zahodiť snahu, zrealizovať to aj vo veľkom - napríklad v podobe veľkého sviatočného dňa, v rámci ktorého bude všetkých 60 miliónov voličov Nemecka diskutovať v malých, podľa možnosti heterogénnych, a čo je dôležité, moderovaných skupinách. Týmto bude vytvorený rámec pre osobné stretnutie a situáciu, v ktorej bude vypočutý argument druhej strany a v neposlednom rade bude vytvorené pochopenie pre to, že kompromisy sú v diskusnej kultúre niečo pozitívne. Je na škodu veci, že momentálne sú kompromisy zobrazované ako niečo nedobré, pri čom človek nedokázal presadiť maximum svojich požiadaviek a v diskusii „prehral“. To ale nie je zmysel a účel kompromisu. Ten musí byť opäť vnímaný pozitívne a na tom je treba tiež pracovať. Práve pre vytvorenie pochopenia pre takéto vnímanie dialógu a kompromisu by bol „Národný deň demokracie“ s organizovanými, moderovanými diskusiami naprieč krajinou a názormi nepochybne prínosom. Organizácia takéhoto podujatia je nepochybne mimoriadne náročná, z pohľadu financií, logistiky, súčasne existujú spoločenské sily, ktorých cieľom je práve takýto dialóg znemožniť. Napriek tomu je nesporné, že takýto národný sviatok demokracie by bol jasným signálom, že si spoločne musíme a chceme znovu nájsť cestu k sebe a musíme a chceme si zadefinovať, ako chceme spoločne žiť. Výskumy totiž jasne ukazuje, že dnešný spoločenský rozkol nikto, až na celkom okrajové časti spoločnosti, ktoré z neho profitujú, nechce. Je zrejmé, že takýto rozkol nám škodí a mali by sme preto vyvinúť snahu hľadať odpoveď na to, ako chceme spolu žiť. Národný deň demokracie nie je nová myšlienka. Politológovia z USA B. Ackerman a J. Fishkin dávnejšie navrhli „Deň deliberácie“, ktorý sa v navrhovanom meradle síce neuskutočnil, ale jeho realizácia v menšom rozsahu preukázala rovnaké zistenia. Ľudia sa počúvajú, názory sa menia, začíname reflektovať. Funguje to. Deň deliberácie, alebo Národný deň demokracie by mohol byť správnym impulzom, ktorý potrebujeme. Nemôžeme sa totiž ďalej tváriť, akoby tu dnes rastúci rozkol nebol a nechávať konflikt akoby pod povrchom bublať.

Za deliberatívny dizajn nových digitálnych platforiem

Svoju úlohu v raste polarizácie spoločnosti nepochybne hrajú aj nové digitálne médiá. Bolo by však ich preceňovaním konštatovať, že náš rozkol je výsledkom sociálnych médií, Facebooku, Twitteru a mentality 140-tich znakov. Tieto platformy ponúkajú nové komunikačné spôsoby a s tými sú vždy spojené šance aj riziká. Faktom ale je, že z hľadiska svojej štruktúry nie sú stavané na deliberatívnu, argumenty zvažujúcu diskusiu. Ľudia nielen v tomto prostredí majú spravidla tendenciu vystupovať s maximalistickými tvrdeniami, čo najviac emocionálne, aby získali väčšiu pozornosť. Podstatný problém spočíva však v tom, že tieto platformy vďaka nastaveniu vlastného algoritmu silnejšie reagujú na emotívne obsahy, tieto dávajú do popredia. Človek sa tak, podobne ako pri mediálnom spravodajstve, dostáva do omylu, že takáto emocionalizovaná, názorovo vyhranená mienka je reprezentatívna, že krátke, úderné, vysoko emotívne posolstvá sú akoby reprezentatívne pre to, čo je na sieti zverejňované. Čo samozrejme, nie je pravda. Dnes sa ukazuje ako úplne zrejmé, že pre pochopenie toho, ako tento systém funguje, potrebujeme nový typ mediálnej kompetencie. Prirodzene je úlohou samotných platforiem, aby nás v tomto podporovali. Súčasne sa nemôžu zbavovať zodpovednosti, ak obsah na ich platformách zobrazovaný, prekračuje demokratický, zákonmi stanovený rámec. Musia tu byť podstatne aktívnejšie, ako sme doposiaľ svedkami. Toto je v každom prípade oblasť, kde sa musíme mať ako občianska spoločnosť, výskumníci a rovnako verejné autority na pozore. V stávke je totiž priveľa.