Peter Weisenbacher

Peter Weisenbacher

  • 20 rokov sa venuje problematike radikalizácie verejného priestoru vrátane online prostredia;
  • pôsobil v organizáciách Dúhový PRIDE, Amnesty International, v súčasnosti je riaditeľom Inštitútu ľudských práv (IĽP), ktorý je jediným slovenským oficiálnym partnerom spoločnosti Facebook pre riešenie problému nenávistného obsahu na tejto platforme;
  • IĽP dlhodobo spolupracuje s učiteľmi a školami po celkom Slovensku na prevencii radikalizácie tínedžerov;
  • v spolupráci s univerzitami v Leuvene a Mníchove aktuálne pracuje na projekte „Prevention of Youth Radicalisation Through Self-Awareness on Cognitive Biases“ (Prevencia radikalizácie mládeže prostredníctvom vedomia o kognitívnych skresleniach) – www.precobias.eu, ktorý podporila Európska komisia a ktorý si kladie za cieľ bojovať proti extremizácii mládeže na vyššej úrovni abstrakcie od ideológie, ako to bolo bežné pri doterajších projektoch.

Podcast s Petrom Weisenbacherom:

Podpora nenávisti ako biznis model

Podpora nenávisti ako biznis model

O bublinách, v ktorých žijeme vďaka sociálnym médiám, sa začalo intenzívnejšie hovoriť v súvislosti s prezidentskými voľbami v roku 2016 v USA, v ktorých vyhral Donald Trump. Ľudia však „vždy“ žili v nejakých bublinách. Vezmime si napríklad pojem subkultúra, ktorí je starší nielen ako sociálne médiá, ale aj internet celkovo. Takýto stav je preto podľa môjho názoru do značnej miery prirodzený a obvykle nevedie k patologickým javom. Minimálne nie takým, aké sú pripisované súčasným bublinám v dôsledku pôsobenia sociálnych médií. Podľa môjho názoru tu preto čelíme niečomu zložitejšiemu a najmä neprirodzenému. Dovolím si však krátke terminologické okienko, aby som vysvetlil, z ktorej pozície k téme pristupujem. Zámerne a vedome používam slovné spojenie sociálne médiá a nie siete, a to preto, lebo sa domnievam, že to pravdivejšie opisuje súčasnú realitu. Áno, tieto digitálne produkty boli vytvorené ako sociálne siete a nejakú dobu tak aj fungovali, teda prepájali ľudí, ktorí obsah v približne rovnakej miere tvorili aj konzumovali, to však už niekoľko rokov nie je pravda. Facebook, Instagram a YouTube sa zmenili na platformy, na ktorých jedna (malá) skupina ľudí tvorí obsah (stále častejšie profesionálnymi prostriedkami a metódami) a druhá (obrovská) skupina ľudí tento obsah konzumuje. Samozrejme, nie je to čierno-biele, i tá „malá“ skupina je mnohonásobne väčšia a rôznorodejšia ako v prípade dnes už tradičných masmédií ako televízia. Úloha a pozícia tzv. gatekeeprov sa radikálne zmenila, nízkoprahovosť vyplýva už z technickej podstaty a spätná väzba je kvantitatívne aj kvalitatívne úplne inde, no na celkovom trende to nič nemení.

V počiatočných fázach vývoja internetu (ako ho poznáme), teda v období tzv. prestalgie sa v populárnych, ale aj odborných textoch, najmä v anglo-americkom okruhu hovorilo o sieti samozrejme takmer výlučne pozitívne. Sporadicky sa objavovali aj varovné hlasy, ale pôsobili ako zúfalé výkriky zápecníkov, ktorí nepochopili, že paradigma podobne ako karavána ide ďalej. Hovorilo a písalo sa aj o efekte špirály ticha (teória nemeckej politologičky Elisabeth Noelle-Neumann) a zasa najmä pozitívne, teda ako je možné ju pomocou globálnej informačnej superdiaľnice prekonávať. Špirála ticha je fenomén pozorovaný v spoločnosti, keď jednotlivci s menšinovými názormi sú väčšinovou spoločnosťou ostrakizovaní, izolovaní a následne dobrovoľne mlčiaci. Nakoľko človek je spoločenský tvor, izolácia mu nie je po vôli, a preto osoby, ktoré takéto názory majú, si ich stále častejšie (v dôsledku reakcii okolia) nechávajú pre seba a nakoniec sa dostanú až k mlčaniu. Správne sa predpokladalo, že globálna komunikačná sieť s týmto spraví koniec, pretože akokoľvek menšinový názor človek môže mať, online si „spriaznené duše“ určite nájde. Vynikajúce, poviete si, ale prišli sociálne siete.

Sociálne siete totiž obrátili špirálu ticha úplne na hlavu a to s netušenými dôsledkami. Dnes nech človek má akokoľvek šialený alebo scestný názor, nájde si tú svoju bublinu. Vzhľadom na to, že globalizácia prebehla a online sú nás miliardy, tak vôbec nemusí byť malá. Zamyslime sa nad tým na vypuklom prípade: verím, že tráva je modrá. Pred 30 rokmi by mi asi pomerne rýchlo napadlo si tento názor riadne overiť, nakoľko všetci ľudia, ktorých poznám, by mi hovorili, že je to hlúposť. Dnes keď si svoj internetový terminál nosíme so sebou všade vo vrecku, môžem sa ľahko zariadiť tak, aby všetci ľudia, s ktorými komunikujem, tiež verili, že tráva je modrá. Problém vyriešený, nikto mi nebude hovoriť, že som farboslepý, že som blázon, nebudem musieť sám v sebe riešiť nepríjemné otázky, váhať, či to tak naozaj je, práve naopak, navzájom sa podporujeme v presvedčení, že tráva je modrá.

Problém však nastáva pre spoločnosť, lebo obvykle to nie sú neškodné „poťouchlosti“ ako modrá tráva. To však nie je všetko, ani zďaleka, voči takémuto posunu by spoločnosť asi časom našla nejakú formu vyrovnávacieho mechanizmu. Skutočný problém nastáva, keď sa pozrieme na biznis model Facebooku (patrí mu aj Instagram) a Googlu (patrí mu aj YouTube), ten totiž povzbudzuje vymedzovanie sa osôb medzi sebou, skupín proti sebe a tým spôsobuje fragmentáciu spoločnosti. Často postavenú na umelých konfliktoch a deliacich líniách, ktoré majú od prirodzeného chodu spoločenského diskurzu veľmi ďaleko. Aby sme sa správne chápali, to nie je sprisahanie, to je výsledok samozdokonaľovacích sa algoritmov používajúcich umelú inteligenciu a učiacich sa na základe neustáleho pozorovania správania sa miliárd jednotlivcov. Pozoruhodné v tejto súvislosti sú úniky (leaky) z Facebooku, ktoré jasne hovoria, že o tom nielen vedia, ale vedome to používajú na zvyšovanie zisku. Medializované boli dokonca prípady, keď takéto rozhodnutia spravilo najvyššie vedenie navzdory odporúčaniu vlastných, interných odborníkov, ktorí a ktoré tieto fenomény študovali priamo pri zdroji ich vzniku. Navyšovanie času stráveného pred displejom je totiž zhodnocovaním produktu, teda nás. My ako používatelia, naša pozornosť, je to, čo mediálne korporácie predávajú reklamným agentúram. Myslieť si, že my sme klienti, je naivné a nepodložené. A ako najlepšie nás udržať čo najdlhšie pozerať na displej mobilu, tabletu či počítača na tom či onom sociálnom médiu?

Nuž obsahom, ktorý využíva prirodzenú vlastnosť ľudského mozgu, a to je zvýšený záujem o veci, ktoré nás rozdeľujú (divisiveness). Cítime totiž obrovskú potrebu sa voči nim okamžite a zásadne vydeliť, vyjadriť stanovisko, bojovať zaň, obhajovať stúpencov a útočiť na odporcov. Vrcholovému manažmentu Facebooku boli nedávno ponúkané spôsoby a aj konkrétne nástroje, ako proti tomu bojovať (ako uvádza Wall Street Journal), no tieto boli zamietnuté. Dokonca boli odmietnuté aj mierne opatrenia, ktoré by zo strednodobého hľadiska mohli zabrániť tým najvypuklejším problémom tým spôsobovaným. Hlavným dôvodom sa zdajú byť obavy o výšku kapitalizácie akcií. Zjednodušene povedané, korporácie prevádzkujúce sociálne médiá všetko vedia, veď môžu najať (a zaplatiť) špičkových vedcov, ale nechcú s tým nič robiť a namiesto toho sa tvária rovnako začudovane ako my ostatní. Na ilustráciu by som použil výroky zakladateľa Facebooku Marca Zuckerberga v americkom Senáte, ale aj v Davose, že im majú vlády sveta povedať, čo majú robiť. Mohlo a asi to aj malo znieť ako naivné rojčenie, ale v skutočnosti to bol cynický kalkul. Vlády si totiž nemôžu dovoliť zaplatiť ľudí ako oni, teda minimálne z krátkodobého hľadiska neprídu so žiadnymi reálnymi riešeniami, teda takými, ktoré by korporácie mohli ohroziť. Tie sa zatiaľ môžu tváriť, alebo dokonca aj realizovať opatrenia, ktoré (niektoré) vlády navrhnú, lebo budú vopred vedieť, že sú to nezmysly. Pokým v 20. storočí sa hovorilo a mohlo platiť, že históriu píšu víťazi, tak v roku 2020 si históriu píše, kto chce, a pravdu má tiež, kto chce. V dôsledku to znamená, že ľudia „neveria ničomu“. Pokým ešte donedávna sa ako „tendenčné“ mohli označovať názorové platformy médií alebo niektoré vyhranené denníky, dnes sa tak vnímajú celé elektronické médiá včítane spravodajských televízií, ktoré ešte v 90. rokoch boli považované z technickej podstaty živého prenosu za objektívne (úplná pravdu). Čo to znamená v praxi, sme sa mohli presvedčiť „vďaka“ pandémii covid-19. Koľko ľudí asi prišlo o život v dôsledku sociálnych médií?

A ako z toho von? V prvom rade musíme pochopiť, že nebojujeme proti slobode prejavu alebo prirodzenému chodu vecí, práve naopak. Po druhé si musíme uvedomiť, že korporácie dobrovoľne nič zmysluplné nespravia (veď prečo aj). Po tretie si musíme priznať, že žiaden štát osve nemá dostatok moci, aby takúto zmenu dosiahol. Ak toto máme, maličkosť, ja viem, tak sa pripravme, že to bude komplikované a zďaleka nie priamočiare. Jednoducho sa to nedá, musí to byť kombinácia nástrojov. Od soft power, ako je súčasný reklamný bojkot (Stop Hate for Profit), cez kreatívne formy trestania až po radikálne legislatívne zmeny na globálnej úrovni. Stop Hate for Profit môže samozrejme uspieť, len ak koneční konzumenti na bonitných trhoch (EÚ k nim patrí) budú korporácie princípom „Nekupuj Gilette!“ nútiť, aby to robili. Otázne však je, nakoľko ešte majú občianske spoločnosti takúto kapacitu, a preto by som rád začal diskusiu aj z druhej strany. Súčasná legislatíva, pokiaľ ide o trestanie za klamstvo, poškodzovanie dobrého mena a podobne, a to nehovorím zďaleka len o našom právnom poriadku, nereflektuje technologickú realitu. O cielených dezinformačných a manipulačných kampaniach ani nemusíme uvažovať, takéto pojmy v zákonníkoch nenájdeme. V tom, čo nájdeme, ako je ohováranie alebo krivé obviňovanie, zákony však stavajú do ringu dvoch seberovných protivníkov. Tak to však už dávno nie je a štát by mal toto bremeno prevziať na seba. Dokonca by som zašiel až tak ďaleko, že by som zaviedol niečo ako „cenzúra zdravého rozumu“. Technicky zamedziť šíreniu nezmyslov, ktoré môžu mať reálny negatívny dosah. Koniec koncov, keď išlo o zisk, tak z dôvodu ochrany autorských práv aj Europarlament schválil (tzv. článok 11 a 13) de facto cenzúru internetu.