Sandra Sviteková

Sandra Sviteková

  • učiteľka filozofie a histórie;
  • autorka vzdelávacieho projektu Dejepis Inak s viac ako 110‑tisíc odoberateľmi na YouTube a 36‑tisíc sledovateľmi na Instagrame;
  • už štvrtý rok popularizuje spoločenské vedy na sociálnych sieťach pre všetky vekové kategórie.

Podcast so Sandrou Svitekovou:

„Bullshit“ z webu nezmizne, pomáhajme ľuďom ho rozpoznať

„Bullshit“ z webu nezmizne, pomáhajme ľuďom ho rozpoznať

Približne pred 4 rokmi som sa rozhodla založiť vzdelávací kanál na platforme YouTube s názvom Dejepis Inak. Bola som čerstvou absolventkou učiteľstva filozofie a histórie a od začiatku mi bolo jasné, že sa kanál bude obsahovo zameriavať na spoločenské vedy. Dlhodobo ma totiž trápila „poddimenzovanosť“ humanitných vied a akási neochota mladých ľudí venovať sa im. Domnievam sa, že poznávanie minulosti je extrémne dôležité. Pretože práve prostredníctvom pochopenia súvislostí v minulosti dokážeme lepšie uchopovať rôzne javy v prítomnosti a vo všeobecnosti sa dokážeme v súčasnosti vďaka nim lepšie orientovať. História v kombinácii s filozofiou a ostatnými spoločenskými vedami z nás môže spraviť kompetentnejšieho, zrelšieho a svojprávnejšieho občana. A čo je najdôležitejšie, dokážeme sa vyformovať do kriticky zmýšľajúcich ľudí, ktorí sú potom rezistentnejší aj proti rôznym ideologickým lákadlám. Mojím počiatočným cieľom bolo spopularizovanie humanitných vied najmä medzi mladšou generáciou. A kde inde to spraviť, ak nie v online priestore a na platforme, na ktorej sa pohybujú najčastejšie?

YouTube bol na realizáciu môjho nápadu ako stvorený. Dokonca by som si dovolila tvrdiť, že bol jediným nástrojom v tej dobe, ktorý mi dal možnosť môj koncept pretaviť do reality – vytvoriť školu bez budovy, lavíc, tabule s plnohodnotným vyučovaním a s tisíckami študentov. Vybrala som si ho aj z toho dôvodu, že videá sú tým najlepším formátom na suplovanie vyučovania a navyše v nich môžem simultánne obsadzovať rôzne tipy obrazových ilustrácií a metodík. Diváci často ani necítia, že by sa niečo učili, pretože sviežosť, dynamika a primeraná stručnosť, akou je výklad podaný, je v ostrom kontraste s nudným procesom hľadania informácií v knihách a encyklopedickosťou, ktorú poznajú zo štandardnej školskej výučby. Samozrejme, dôležitá je aj spätná väzba. Preto pri tvorbe videí volím metodiku, ktorá mi umožňuje záverečné zhodnotenie prebraných poznatkov a zároveň výzvu do diskusie prostredníctvom dobre zvolených otázok. A hoci sa nachádzame v online priestore a osobný kontakt sa tak vytráca, komentárovou sekciou sa to dá veľmi efektívne vynahradiť. Priestor na vyjadrenie dostane úplne každý a v komentárových reťazcoch často vznikajú mikrodiskusie medzi viacerými používateľmi. Zväčša je to anonymné, čo môže byť obrovskou výhodou pre menej odvážnych divákov. Ale zároveň aj nevýhodou v prípade „hate speechu“. U niektorých jedincov môže anonymita na internete odbúrať všetky zábrany, a preto sú schopní naformulovať aj negatívne, nekonštruktívne a miestami aj podlé reakcie. Ako vlastník kanálu som zodpovedná aj za úroveň a charakter komentárovej sekcie pod každým mojím videom. Musím sa riadiť pravidlami komunity na Youtube, a z toho dôvodu mám nastavené aj rôzne filtre na vulgarizmy, prípadne iné problematické slová, ktoré následne individuálne schvaľujem alebo mažem.

Ako som na začiatku spomenula, mojím pôvodným cieľom bolo oslovenie mladšej generácie. Keď sa však dnes pozriem na demografiu môjho kanálu, najviac sledovateľov, približne 85 %, tvoria ľudia vo veku 18 až 44 rokov. Samozrejme, musíme brať do úvahy aj mieru úprimnosti v uvádzaní veku pri registrácii na účte Google. Mám však obrovskú výhodu, že sledovatelia na moju tvorbu reagujú drvivou väčšinou veľmi pozitívne. Negatívne, alebo skôr polarizujúce reakcie vznikajú najmä pri videách, ktoré sa týkajú súčasných javov, historických tém, pri ktorých existujú viaceré interpretácie, a pri filozofických témach, ktoré sa dotýkajú hodnôt a morálnych dilem. Musím sa však priznať, že čoraz viac vnímam zaujímavý fenomén a tým je, že argumenty sledovateľov bývajú často založené len na základe príslušnosti k táboru „liberál“ alebo „konzervatívec“. Kritické myslenie akoby nahrádzala akási lenivá skratka v podobe príslušnosti k svojmu „kmeňu“. A čo je najhoršie, majú tendenciu sa týmto spôsobom nálepkovať aj medzi sebou, poprípade priamo aj mňa ako tvorcu. Silu argumentov, podložených dátami a faktami, nahrádzajú pocity, dojmy a emócie a schopnosť slušne konverzovať s oponentom opačného názorového spektra postupne nahrádza akési zaškatuľkovanie, odbitie a následné uzatvorenie sa. Na ostatných sociálnych sieťach, ako je napríklad Facebook, je úroveň diskusie ešte menej kultivovaná než na YouTube a ľudia sa tam dopúšťajú rôznych systematických a opakovaných chýb v myslení. Najčastejšie som si všimla konfirmačné skreslenie, keď si ľudia zámerne vyhľadávajú len tie informácie, ktoré sú v súlade s ich presvedčením. Toto dokáže vytvoriť pevnú bázu pre uzavretie sa do svojej informačnej a sociálnej bubliny, a to nahráva aj novému fenoménu – dezinformáciám. V online priestore stále častejšie dochádza k relativizácii pravdy, spochybňovaniu expertov, odborníkov a serióznych médií. Rovnako ako sa internet stal úžasným nástrojom na šírenie osvety, sa zároveň stal aj efektívnym nástrojom na šírenie nehodnoverného a zavádzajúceho obsahu. Orientácia v tomto prostredí môže byť pre mladšie generácie skutočne zložitá. Samozrejme, situácia sa dá zlepšiť naštartovaním mediálnej výchovy, účinným trénovaním kritického myslenia a odhaľovaním dezinformácií. A to všetko by sa malo realizovať nielen na školách a kurzoch, ale aj v samotnom online priestore.

Druhou stránkou celého problému sú aj samotní prevádzkovatelia platforiem. Napríklad YouTube sa dlhodobo snaží o „family-friendly“ politiku, a preto majú sprísnené kritériá pri posudzovaní obsahu. Umelá inteligencia vyhodnocuje nielen slová, ktoré sú vo videu použité, ale aj celkovú scénu a všeobecnú citlivosť témy. Sama sa stretávam s častou demonetizáciou videí, ktoré algoritmus vyhodnotil ako nevhodné na šírenie. Touto prevenciou a filtráciou možného citlivého obsahu potom YouTube „vylieva vaničku aj s dieťaťom“. A to všetko aj napriek tomu, že moje videá majú vzdelávací a analyzujúci charakter. Niektorým témam ako vojny, konflikty a rôznym -izmom sa pri povahe mojich videí vyhnúť neviem. Zveriť posudzovanie obsahu do rúk človeka nie je pri takomto množstve, ktoré denne na túto platformu pribúda, reálne, a preto dochádza aj k takýmto systémovým chybám. Facebook v minulosti bojoval s úplne opačným problémom, nemal takmer žiadne regulácie a umožňoval aj propagáciu veľmi nekorektných príspevkov. Žiaden systém nie je dokonalý, bude trvať ešte veľmi dlho, kým tieto mechanizmy zdokonalíme, ale v prvom rade je potrebné začať vzdelávaním individuálnych jedincov – používateľov. Nahlasovanie príspevkov, uvádzanie presných dôvodov nahlásenia, neklikanie na hoaxy a následné nerozširovanie falošných správ prostredníctvom zdieľania. Verím, že jedine týmto spôsobom „zdola“ sa dokáže z online sveta stať užitočný nástroj.

Keby som mala na záver zhodnotiť moje aktivity, myslím, že sa mi podarilo naplniť môj cieľ až nadmieru. Neočakávala som, že v slovenskom a českom divákovi dokážem vyvolať takú mieru záujmu pre vzdelávací obsah. Viac ako 7 miliónov zhliadnutí a viac ako 100-tisíc odberateľov sú pre mňa známkou toho, že ľudia na internete majú záujem nielen o relax a zábavu, ale aj o rozširovanie svojho poznania. Dostáva sa ku mne aj spätná väzba priamo od učiteľov a študentov, ktorí moje videá používajú aj počas normálnej výučby na školách a počas koronakrízy som mala možnosť zažiť ocenenie mojej práce ešte intenzívnejšie.